escagot

Ani neviem vlastne, čo chcem ísť písať teraz. Prebehlo mi hlavou pár myšlienok, nad ktorými som sa dlhšie zamyslel a tak som sa rozhodol, že to nejako zosumarizujem. Zamyslel som sa nad sebou, ako som v niektorých veciach dosť obmedzený, ako som pasívny, a ako mi niečo chýba, len neviem presne špecifikovať čo to je. Možno je to určitým zmyslom aj láska,  ten pocit, že máte niekoho blízkeho, ktorý je vám vo všetkom k dispozícii, chápete ako to myslím, máte sa o koho oprieť, máte sa komu zveriť atď atď. Ale podľa mna to nie je čisto tá láska, je tam schované aj niečo iné. A to potrebujem zistiť a pokúsiť sa to naplniť, keď budem toho samozrejme schopný. To je vlastne prvý problém, prvá myšlienka, nad ktoru som sa dnes na chvíľku pozastavil. Druhý problém je tá pasívnosť. Študujem na vysokej, a nič iné ako navštevovanie školy a prípadné učenie sa na skúšky vlastne nerobím. Samozrejme občasné vyjdenie von, hranie stolného futbalu, nakúpenie potravín a iných dôležitých surovín potrebných pre môj život študenský nerobím. To nakupovanie považujem ze taký mierny adrenalínový šport, okrem menších obchodov samozrejme, tam sa to ešte dá, len si prirátavajú 50% prirážku. Ale to je jedno teraz. Keď už som pri tých adrenalínových športoch, tak zaň považujem aj moje občasné cestovanie hromadnou v Bratislave, a hlavne podvečer na Mlynskú. Dusno, smrad, preplnený bus, ktorý sa ledva rozbehne z miesta, popritom na každej zastávke nechá zamorené územie, kvôli niekoľko desaťročnému motoru. Hlavne že ficovci a spol. s.r.o. sa vozia na miliónových autách a kradnú ako sa dá. A ešte k tomu drzo a okato, klamú všetkých naokolo, ale asi to vedia celkom dobre, keď je vačšina z nás taká pasívna a optimistická, ale naozaj je to čoraz viac kritickejšie a kritickejšie, veď už si fakt robia čo chcú. Sú to chudáci, česť nečinným výnimkám. Ale možno fakt nič nezmôžu pri tých debiloch. No týmto som chcel nadviazať na to, že som sa zamyslel, že som pasívny. Zistil som, že som sráč, ktorý sa vlasnte bojí, otvoriť si ústa. Myslím si, že všetko bude  fajn, že sa to nejak spraví a prizerám sa, zatiaľ malej skaze. Som vo svojich názoroch veľmi ovplyvnený rodinou, neviem či vôbec mám svoj pevný jednotný názor, na niečo určite, len je toho málo. Som obmedzený. Bohužial. Ale mám pri sebe človeka, ktorého veľmi obdivujem, ohromuje ma čoraz viac a viac svojou inteligenciou a rozmýšľaním, dokáže úplne inak rozlišovať niektoré veci, pozerá sa na ne s triezvym pohľadom. Od neho som sa vlastne mnohému dôležitému naučil, dôležitému pre mňa, o mierny kúštik sa mi otvorili moje privreté, optimistické oči a snažím sa vnímať život trošku inak. Myslím si, že môj pohľad sa radikálnejšie nezmení, ale určite by som sa mal viac snažiť rozvíjať svoju osobnosť. Budem sa snažiť triezvo uvažovať, budem sa snažiť byť menej obmedzený v určitých veciach, budem sa snažiť nebrať školu až tak prehnano a budem sa snažiť viac si užívať života. Spoznal som osobu, ktorá mi dodáva energiu, povzbudenie, ktoré som práve potreboval, a ktoré prišlo práve včas. Dodáva mi potrebnú chuť do života. Som tomu veľmi rád a a ešte jedna vec, na ktorej budem musieť zapracovať, je prejavovanie môjho citu a môj prejav vôbec. Niekedy vôbec nedokážem povedať nahlas čo si mylsím, vlastne sa bojím si otvoriť ústa, asi sa bojím samého seba. Ale pevne verím, že môj nasledujúci život bude zmysluplný a naplní mna, aj moje okolie.